Školáckosti
Myslenie a reč detí predškolského veku
Myslenie a reč detí predškolského veku
(Lexikálna rovina jazyka)
Úloha: Predtým než začnete čítať, pouvažujete nad nasledujúcimi otázkami:
1. Aký je vzťah medzi jazykom, rečou a myslením?
2. Ako to súvisí s detským vekom, s vývinom dieťaťa?
3. Ktorý názov je podľa Vás vhodnejší – jazyková alebo rečová výchova v MŠ?
I. Jazyk, reč a myslenie človeka (vznik, tvorba slov, pomenovaní)
Dôležité je si na začiatku ujasniť po prvé vzťahy medzi jazykom a rečou, pod druhé medzi myslením, jazykom a rečou.
Jazyk je systém znakov a vzťahov medzi nimi. Z tohto systému si môžeme vyberať.
Znaky vznikajú na základe skúsenosti so skutočnosťou, realitou. Vznik znakov sa v jazykovede vysvetľuje na základe sémantického trojuholníka. Najprv dochádza k styku s nejakým predmetom alebo javom. Ten človek myšlienkovo spracuje a na základe toho, vyberie isté vlastnosti, ktoré sa premietnu do formálnej podoby slova, napr. námesačník „človek postihnutý chorobou prejavujúcom sa chodením v spánku aj vplyvom mesiaca“. Do formy slova sa premietlo poznanie zakladajúce sa na súvislosti s mesiacom, t. j. námesačník je ten, kto reaguje nejakým spôsobom na mesiac.“ V inom jazyku sa z poznania môže dostať do pomenovania iná skutočnosť, tak je to napr. v angličtine – sleepwalker je „spiaci chodec.“ Reč je použitie jazyka v konkrétnom prejave, ústnom alebo písomnom.
Ako vzniká jazyk, t. j. konkrétne slová (znaky) jazyka.
OBSAH
Ten, kto chodí, keď spí; ten, kto chodí, keď svieti mesiac; ten, kto reaguje na svit mesiaca; ten, kto nevie, čo sa s ním deje, keď spí a pod.
POMENOVANIE VEC, JAV
námesačník (námesačný človek)
II. Jazyk, reč a myslenie dieťaťa
- Vývoj myslenia je však závislý na reči.
- Reč je ukazovateľom úrovne detského myslenia.
Asi okolo 2. roku života (aj skôr) dochádza k zlomu. Dieťa odhaľuje symbolickú funkciu reči. Pýta sa „Ako sa to volá?“ V istom bode sa myslenie stáva verbálnym a reč intelektuálnou.
Deti v predškolskom veku sa učia komunikovať, používať reč bez toho, aby si uvedomovali pravidlá jazyka. Neučia sa poznávať, opisovať konkrétne jazykové javy, učia sa intuitívne ich vycítiť. Z tohto hľadiska sa v materskej škole učí skôr rečová ako jazyková výchova.
Deti dokážu pravidlá jazyka nielen vycítiť, ale ich i intuitívne využívať. K. Čukovskij považuje dieťa v predškolskom veku za geniálneho lingvistu. Bez toho, aby dieťa poznalo zákonitosti slovotvornej motivácie, tvorí množstvo okazionalizmov. Príčinou je v predškolskom veku neznalosť všetkých pomenovaní v jazyku. Táto neznalosť však robí z dieťaťa tvorcu jazyka. Podobne je to s gramatikou jazyka. Deti, ktoré sa začnú vyjadrovať vetami, postupne začnú používať gramatické pravidlá na základe analógie, napr. „Idem pa. A s kým? S tatom a mamom.“ (pozri časť o morfológii).
UPLATŇOVANIE JAZYKA V DETSKEJ RECI
OBSAH OBSAH
FORMA VEC FORMA VEC
V myslení detí sa ešte len formujú, tvoria významy slov. Preto je dôležité modelovanie a premosťovanie.
V procese vývinu detskej reči však používanie slov nie je vždy kompatibilné s používaním slov dospelými. Deti používajú najprv slová s veľmi širokým obsahom, napr. „tata“ je každý muž, s ktorým sa dieťa stretne; všetko okrúhle je lopta; všetko zelené, čo má zároveň veľké oči, je žaba. Tento jav je spôsobený tým, že deti majú malú slovnú zásobu a významy slov sú príliš široké. Lexikálna zásoba detí sa postupne s vekom a dozrievaním rozširuje a významy slov sa upresňujú. Môže sa stať, že dieťa si osvojí formu slova (Ide predovšetkým o abstraktnejšie pojmy, ktoré dieťa vzhľadom na svoj vek a skúsenosti nedokáže pochopiť.), nejaký zvukovo ohraničený rad foném, ktorý používajú iní ľudia, ale z hľadiska významu je pre dieťa tento rad prázdny, dieťa nevie dané slovo vzhľadom na to, že nepozná jeho sémantiku, použiť v adekvátnej komunikačnej situácii („Ideme sa kúpať. Dnes nie, nemáme sobotu. Musíme kúpiť.“; „Daj macka kúpať tu. Tu je sobota.“;„Deti sa hrajú, majú prázdniny. Kde sú prázdniny?“ ; „Kde ide mamka? Do roboty. Aj Emka ide do roboty.“). Na základe toho môžeme v detskej reči vymedziť:
1. foneticky vydeliteľné časti s „prázdnym obsahom“ (napr. prázdniny, robota),
- slová s veľmi širokým významom (napr. tata, lopta),
- slová s nepresným, neúplným významom (žaba – všetko zelené s veľkými očami),
- slová, ktorých použitie zodpovedá tomu, ako s nimi narábajú dospelí.
Prechod od používania slov s neadekvátnym, nepresným významom k jeho adekvátnemu použitiu môže byť vzhľadom na jednotlivé slová a deti rôzny. Napr. najprv dieťa používa slovo „tata“ s veľmi širokým významom, slovom „tata“ označuje všetkých mužov, potom sa význam slova veľmi zúži, t. j. „tata“ je iba otec daného dieťaťa, a až následne si dieťa začne uvedomovať, že aj iný muž, ktorý má dieťa, je „tata“. Iným prípadom je postupné rozširovanie významu slova (pozri premosťovanie pri slove „žaba“).
V detskej reči možno pozorovať aj opačný proces, prechod od obsahu k forme. Dieťa vidí v knihe loďku na vode a povie – „To je vaňa.“ – a to aj napriek tomu, že už má predchádzajúcu skúsenosť s danou vecou. Nemá však v mysli „zakódované“ spojenie medzi obsahom a formou slova, a preto použije na označenie príslušného predmetu už zafixovanú formu, ktorá slúži na pomenovanie podobnej veci. Podobným spôsobom vznikajú v jazyku obrazné pomenovania, aj keď metafory, ktoré používajú dospelí, deti veľmi ťažko dešifrujú. Vzhľadom na uvedené fakty je dôležité modelovanie a premosťovanie (prov. Kapalková, S. – Horňáková, K. – Mikulajová, M., 2005).
Ukážka premosťovania – vytváranie prototypového významu slova žaba v detskej mysli (Najprv dieťa vníma zviera ako niečo zelené na obrázku, neskôr získava poznanie o jeho tvare na základe skúsenosti s hračkou, skutočnou žabou a pod. a v tretej fáze prostredníctvom pohybovej riekanky poznanie o tom, že žaba skáče.):
ŽABA
(zelené zviera, ktoré má štyri nohy a skáče)
poznanie farby poznanie tvaru poznanie pohybuPremosťovanie je jedným so spôsobov, ako dospelí, t. j. aj učiteľka v MŠ, môžu „upravovať“ detskú reč. Tým, že dospelý pôsobí na parole dieťaťa, teda spôsobuje to, že dieťa prestáva tvoriť a používať neuzuálne slová a slovné tvary, sa do detskej reči dostáva langue. Mohli by sme povedať, že reč je pre dieťa hra, ktorej pravidlá sa učí postupne.
Úloha:
Vyberte si nejaké slovo (napr. loď) a skúste ho použiť v rôznych situáciách (v rôznorodých aktivitách v MŠ), aby si dieťa malo možnosť vytvoriť obsah pomenovania, s ktorým ho používajú dospelí.
Dieťa sa neustále pýta. Ak sa dieťa nepýta, je to znak poruchy vo vývine reči, ale aj v rozumovom vývine dieťaťa (v jeho myslení). Najčastejšie otázky – Čo je to? Prečo? (Táto otázka nastupuje v súvislosti s uvedomovaním si príčiny a účinku.)
Deti predškolského veku majú tendenciu prenášať istý typ príčinnosti na iné situácie (V zime sa z fontány vypúšťa voda. Dieťaťu sa to vysvetlí tým, že vodu vypil vtáčik. Dieťa potom v súvislosti s každou situáciou, súvisiacou s neprítomnosťou vody, hovorí, že, vodu vypil vtáčik.), resp. vnímať isté skutočnosti a stavy vecí ako nemenné (Dieťa jedného dňa vidí, ako mačka vbehla pod auto, a preháňa ju z jednej strany na druhú. Na druhý deň na tom istom mieste stojí iné auto, ale dieťa sa pozerá pod auto a pýta sa, kde je mačka.).
Malé deti udržia v mysli len jednu alebo dve veci. Výskumy ukazujú, že dospelí dokážu v mysli udržať asi sedem vecí, zatiaľ čo malé dieťa len jednu alebo dve. Preto deti hovoria v krátkych vetách a je pre ne ťažké porovnávať veci z viacerých hľadísk než z jedného. Dokážu napríklad triediť predmety podľa farby alebo tvaru, nie však podľa farby a tvaru súčasne. Činnosti, pri ktorých sa opisuje a objavuje, pomáhajú tieto schopnosti rozširovať.
Vytváranie kategórií je ťažké a náročné a vyžaduje si veľa praktických skúseností. Mozog novorodenca ešte nie je celkom rozvinutý. Oblasti mozgu spojené s vegetatívnymi činnosťami, ako je napríklad dýchanie, trávenie a spánok, sú vyvinuté už pri narodení, zatiaľ čo tie, ktoré ovplyvňujú myslenie, vyvodzovanie záverov a pamäť, sa vyvíjajú až v prvých rokoch života. Cvičenie, opakovanie sa spája s vytváraním siete neurónov (mozgových buniek), ako aj správaním, ktoré táto sieť riadi. Opakované používanie slov v rôznych kontextoch pomáha dieťaťu lepšie pochopiť a osvojiť si význam slova a vytvárať vzťahy medzi slovami. S tým súvisí vnímanie synoným, antoným a sémantických tried (napr. dieťa sa potrebuje naučiť, že jablko, hruška, pomaranč a pod. patria spoločne do skupiny ovocie).
Deti horšie chápu abstraktné myšlienky a obrazné pomenovania. Pri meraní deťom ľahko ukážete význam čísel, lebo pomocou metra sa zmení abstraktný pojem čísla na konkrétny – väčšie čísla na pravítku zodpovedajú napríklad väčšej dĺžke.
Deti považujú metaforické a metonymické vyjadrenia dospelých za chybné, pretože ich chápu doslovne. Ale dokážu sa s pomocou dospelých a opakovaním naučiť reprodukovať básničky a osvojiť si hádanky, ktoré sú založené na obraznosti.
Deti v predškolskom i mladšom školskom veku doslovne chápu obrazné pomenovania (Tvoja sestra chodí spať so sliepkami? Moja sestra nechodí spať so sliepkami, tie ďobú. Pri tebe človek aj rozum stratí! – vraví nahnevaná matka. Pri mne ho nestratíš. Nájdem ho a zdvihnem.).. Obrazné pomenovania si vyžadujú vyšší stupeň myslenia (abstraktné myslenie) a schopnosť vnímať vzťahy a súvislosti medzi vecami a javmi. Osvojovanie si jazyka je dedičnou vlohou modifikovanou prostredím. Preto je dôležitá stimulácia dospelými.
V detskej reči možno dokonca sledovať jav, keď dochádza k spájaniu, dávaniu do vzťahov pomenovania, označujúce veci a javy, s ktorými majú skúsenosť, na základe podobnosti (napr. kôš sa kúpe, teda umýva). Možno to vnímať ako obdobu tvorby obrazných pomenovaní v jazyku.
Úloha:
Nájdite hádanky, ktoré sa používajú, resp. by ich bolo možné využiť v materskej škole a všimnite si nepriamosť pomenovania, na ktorom sú hádanky založené.
Pre malé deti je ťažké sledovať stopu udalostí, ako nasledujú za sebou. Tieto ťažkosti spôsobuje hippokampus – prúžok mozgového tkaniva, ktorý sa podieľa na vytváraní pamäti, vyvíja sa ako jeden z posledných oblastí mozgu. Jeho dozrievanie podporujú príbehy, a preto je výborné vtiahnuť dieťa do deja príbehov. Malé deti žijú väčšinou prítomnosťou. Spomínať na to, čo sa stalo včera, je pre ne pomerne náročné (Dieťa sa dokáže naučiť reprodukovať slová dnes, zajtra, včera, minule, ale nevie ich použiť v správnom kontexte. Postupne ich intuitívne vníma ako niečo, čo súvisí s časom, napr. Dieťa pred troma dňami spadlo zo stoličky a povie: Dnes Emka spadla zo stoličky. Oveľa jednoduchšie je u dieťaťa vnímanie času na základe toho, čo prežíva, resp. akú činnosť vykonáva, napr. Keď sa Emka vyspí, pôjdeme k babke.)
Slová upevňujú pamäť. Cicavce okrem človeka si v hipoccampe (ktorý je umiestnený hlboko v mozgu) vytvárajú akúsi mapu okolia. Hippocampus ľudí sa podieľa na vytváraní pamäti, na zapamätávaní si poradia a času, v ktorom sa jednotlivé udalosti prihodili. Ak sa človek učí, ako veci spájať – keď hovorí o tom, čo bude robiť nabudúce – predcvičuje si všetky tieto funkcie.
Malé deti potrebujú, aby sa im vytvorila explicitná pamäť. Ak si dospelí chcú na niečo spomenúť, opakujú si jednotlivé udalosti a úseky deja a spájajú ich dohromady, aby si tak vyvolali v pamäti to, na čo si majú spomenúť. Zážitky si prevádzajú do slov, a tým sa pamäť stáva explicitnou. Malé deti si explicitnú pamäť automaticky nevytvárajú, preto potrebujú pomoc dospelých, ktorí im umožnia vybavovať si rôzne veci. Dvojročné i staršie dieťa má problém s významom slov – včera, dnes, zajtra i s pomenovaniami dňov v týždni.
V prípade pamäti je dôležité čítanie a prerozprávanie rozprávok a príbehov učiteľkou v MŠ, neskôr aj samotnými deťmi. Dĺžka rozprávok závisí od veku a zrelosti detí. Dvojročné dieťa ešte nevydrží počúvať celý dej, preto je dôležité voliť primerané spôsoby podľa záujmov detí, napr. dramatizácia – bábkoherectvo, skracovanie rozprávok, ich aktualizácia na základe skúseností detí alebo vyberanie krátkych veršovaných rozprávok s ilustráciami.
Literatúra:
ČUKOVSKIJ, K.: Od dvoch do piatich. Mladé letá: Bratislava, 1981.
HORŇÁKOVÁ, K. - KAPALKOVÁ, S. - MIKULAJOVÁ, M.: Kniha o detskej reči. Bratislava: Slniečko, 2005.
KEMPOVÁ, J., WALTERSOVÁ, C.: Hrajme sa s predškolákmi. Praha, Ottovo
nakladatelství: 2004, 160 s.
LIPTÁKOVÁ, Ľ.: Okazionalizmy v hovorenej slovenčine, Prešov: Náuka 2000, s. 146.
VUŽŇÁKOVÁ, K.: Rečová (jazyková) výchova v materskej škole a vývin detskej reči. In: Slovo o slove. 14. Zborník KKLV PF PU, Prešov 2008, Rkp.
VYGOTSKIJ, L., S.: Psychologie myšlení a řeči. Portál: Praha, 2004.
Myslenie a reč detí predškolského veku
(Lexikálna rovina jazyka)
Úloha: Predtým než začnete čítať, pouvažujete nad nasledujúcimi otázkami:
1. Aký je vzťah medzi jazykom, rečou a myslením?
2. Ako to súvisí s detským vekom, s vývinom dieťaťa?
3. Ktorý názov je podľa Vás vhodnejší – jazyková alebo rečová výchova v MŠ?
I. Jazyk, reč a myslenie človeka (vznik, tvorba slov, pomenovaní)
Dôležité je si na začiatku ujasniť po prvé vzťahy medzi jazykom a rečou, pod druhé medzi myslením, jazykom a rečou.
Jazyk je systém znakov a vzťahov medzi nimi. Z tohto systému si môžeme vyberať.
Znaky vznikajú na základe skúsenosti so skutočnosťou, realitou. Vznik znakov sa v jazykovede vysvetľuje na základe sémantického trojuholníka. Najprv dochádza k styku s nejakým predmetom alebo javom. Ten človek myšlienkovo spracuje a na základe toho, vyberie isté vlastnosti, ktoré sa premietnu do formálnej podoby slova, napr. námesačník „človek postihnutý chorobou prejavujúcom sa chodením v spánku aj vplyvom mesiaca“. Do formy slova sa premietlo poznanie zakladajúce sa na súvislosti s mesiacom, t. j. námesačník je ten, kto reaguje nejakým spôsobom na mesiac.“ V inom jazyku sa z poznania môže dostať do pomenovania iná skutočnosť, tak je to napr. v angličtine – sleepwalker je „spiaci chodec.“ Reč je použitie jazyka v konkrétnom prejave, ústnom alebo písomnom.
Ako vzniká jazyk, t. j. konkrétne slová (znaky) jazyka.
OBSAH
Ten, kto chodí, keď spí; ten, kto chodí, keď svieti mesiac; ten, kto reaguje na svit mesiaca; ten, kto nevie, čo sa s ním deje, keď spí a pod.
POMENOVANIE VEC, JAV
námesačník (námesačný človek)
II. Jazyk, reč a myslenie dieťaťa
- Vývoj myslenia je však závislý na reči.
- Reč je ukazovateľom úrovne detského myslenia.
Asi okolo 2. roku života (aj skôr) dochádza k zlomu. Dieťa odhaľuje symbolickú funkciu reči. Pýta sa „Ako sa to volá?“ V istom bode sa myslenie stáva verbálnym a reč intelektuálnou.
Deti v predškolskom veku sa učia komunikovať, používať reč bez toho, aby si uvedomovali pravidlá jazyka. Neučia sa poznávať, opisovať konkrétne jazykové javy, učia sa intuitívne ich vycítiť. Z tohto hľadiska sa v materskej škole učí skôr rečová ako jazyková výchova.
Deti dokážu pravidlá jazyka nielen vycítiť, ale ich i intuitívne využívať. K. Čukovskij považuje dieťa v predškolskom veku za geniálneho lingvistu. Bez toho, aby dieťa poznalo zákonitosti slovotvornej motivácie, tvorí množstvo okazionalizmov. Príčinou je v predškolskom veku neznalosť všetkých pomenovaní v jazyku. Táto neznalosť však robí z dieťaťa tvorcu jazyka. Podobne je to s gramatikou jazyka. Deti, ktoré sa začnú vyjadrovať vetami, postupne začnú používať gramatické pravidlá na základe analógie, napr. „Idem pa. A s kým? S tatom a mamom.“ (pozri časť o morfológii).
UPLATŇOVANIE JAZYKA V DETSKEJ RECI
OBSAH OBSAH
FORMA VEC FORMA VEC
V myslení detí sa ešte len formujú, tvoria významy slov. Preto je dôležité modelovanie a premosťovanie.
V procese vývinu detskej reči však používanie slov nie je vždy kompatibilné s používaním slov dospelými. Deti používajú najprv slová s veľmi širokým obsahom, napr. „tata“ je každý muž, s ktorým sa dieťa stretne; všetko okrúhle je lopta; všetko zelené, čo má zároveň veľké oči, je žaba. Tento jav je spôsobený tým, že deti majú malú slovnú zásobu a významy slov sú príliš široké. Lexikálna zásoba detí sa postupne s vekom a dozrievaním rozširuje a významy slov sa upresňujú. Môže sa stať, že dieťa si osvojí formu slova (Ide predovšetkým o abstraktnejšie pojmy, ktoré dieťa vzhľadom na svoj vek a skúsenosti nedokáže pochopiť.), nejaký zvukovo ohraničený rad foném, ktorý používajú iní ľudia, ale z hľadiska významu je pre dieťa tento rad prázdny, dieťa nevie dané slovo vzhľadom na to, že nepozná jeho sémantiku, použiť v adekvátnej komunikačnej situácii („Ideme sa kúpať. Dnes nie, nemáme sobotu. Musíme kúpiť.“; „Daj macka kúpať tu. Tu je sobota.“;„Deti sa hrajú, majú prázdniny. Kde sú prázdniny?“ ; „Kde ide mamka? Do roboty. Aj Emka ide do roboty.“). Na základe toho môžeme v detskej reči vymedziť:
1. foneticky vydeliteľné časti s „prázdnym obsahom“ (napr. prázdniny, robota),
- slová s veľmi širokým významom (napr. tata, lopta),
- slová s nepresným, neúplným významom (žaba – všetko zelené s veľkými očami),
- slová, ktorých použitie zodpovedá tomu, ako s nimi narábajú dospelí.
Prechod od používania slov s neadekvátnym, nepresným významom k jeho adekvátnemu použitiu môže byť vzhľadom na jednotlivé slová a deti rôzny. Napr. najprv dieťa používa slovo „tata“ s veľmi širokým významom, slovom „tata“ označuje všetkých mužov, potom sa význam slova veľmi zúži, t. j. „tata“ je iba otec daného dieťaťa, a až následne si dieťa začne uvedomovať, že aj iný muž, ktorý má dieťa, je „tata“. Iným prípadom je postupné rozširovanie významu slova (pozri premosťovanie pri slove „žaba“).
V detskej reči možno pozorovať aj opačný proces, prechod od obsahu k forme. Dieťa vidí v knihe loďku na vode a povie – „To je vaňa.“ – a to aj napriek tomu, že už má predchádzajúcu skúsenosť s danou vecou. Nemá však v mysli „zakódované“ spojenie medzi obsahom a formou slova, a preto použije na označenie príslušného predmetu už zafixovanú formu, ktorá slúži na pomenovanie podobnej veci. Podobným spôsobom vznikajú v jazyku obrazné pomenovania, aj keď metafory, ktoré používajú dospelí, deti veľmi ťažko dešifrujú. Vzhľadom na uvedené fakty je dôležité modelovanie a premosťovanie (prov. Kapalková, S. – Horňáková, K. – Mikulajová, M., 2005).
Ukážka premosťovania – vytváranie prototypového významu slova žaba v detskej mysli (Najprv dieťa vníma zviera ako niečo zelené na obrázku, neskôr získava poznanie o jeho tvare na základe skúsenosti s hračkou, skutočnou žabou a pod. a v tretej fáze prostredníctvom pohybovej riekanky poznanie o tom, že žaba skáče.):
ŽABA
(zelené zviera, ktoré má štyri nohy a skáče)
poznanie farby poznanie tvaru poznanie pohybuPremosťovanie je jedným so spôsobov, ako dospelí, t. j. aj učiteľka v MŠ, môžu „upravovať“ detskú reč. Tým, že dospelý pôsobí na parole dieťaťa, teda spôsobuje to, že dieťa prestáva tvoriť a používať neuzuálne slová a slovné tvary, sa do detskej reči dostáva langue. Mohli by sme povedať, že reč je pre dieťa hra, ktorej pravidlá sa učí postupne.
Úloha:
Vyberte si nejaké slovo (napr. loď) a skúste ho použiť v rôznych situáciách (v rôznorodých aktivitách v MŠ), aby si dieťa malo možnosť vytvoriť obsah pomenovania, s ktorým ho používajú dospelí.
Dieťa sa neustále pýta. Ak sa dieťa nepýta, je to znak poruchy vo vývine reči, ale aj v rozumovom vývine dieťaťa (v jeho myslení). Najčastejšie otázky – Čo je to? Prečo? (Táto otázka nastupuje v súvislosti s uvedomovaním si príčiny a účinku.)
Deti predškolského veku majú tendenciu prenášať istý typ príčinnosti na iné situácie (V zime sa z fontány vypúšťa voda. Dieťaťu sa to vysvetlí tým, že vodu vypil vtáčik. Dieťa potom v súvislosti s každou situáciou, súvisiacou s neprítomnosťou vody, hovorí, že, vodu vypil vtáčik.), resp. vnímať isté skutočnosti a stavy vecí ako nemenné (Dieťa jedného dňa vidí, ako mačka vbehla pod auto, a preháňa ju z jednej strany na druhú. Na druhý deň na tom istom mieste stojí iné auto, ale dieťa sa pozerá pod auto a pýta sa, kde je mačka.).
Malé deti udržia v mysli len jednu alebo dve veci. Výskumy ukazujú, že dospelí dokážu v mysli udržať asi sedem vecí, zatiaľ čo malé dieťa len jednu alebo dve. Preto deti hovoria v krátkych vetách a je pre ne ťažké porovnávať veci z viacerých hľadísk než z jedného. Dokážu napríklad triediť predmety podľa farby alebo tvaru, nie však podľa farby a tvaru súčasne. Činnosti, pri ktorých sa opisuje a objavuje, pomáhajú tieto schopnosti rozširovať.
Vytváranie kategórií je ťažké a náročné a vyžaduje si veľa praktických skúseností. Mozog novorodenca ešte nie je celkom rozvinutý. Oblasti mozgu spojené s vegetatívnymi činnosťami, ako je napríklad dýchanie, trávenie a spánok, sú vyvinuté už pri narodení, zatiaľ čo tie, ktoré ovplyvňujú myslenie, vyvodzovanie záverov a pamäť, sa vyvíjajú až v prvých rokoch života. Cvičenie, opakovanie sa spája s vytváraním siete neurónov (mozgových buniek), ako aj správaním, ktoré táto sieť riadi. Opakované používanie slov v rôznych kontextoch pomáha dieťaťu lepšie pochopiť a osvojiť si význam slova a vytvárať vzťahy medzi slovami. S tým súvisí vnímanie synoným, antoným a sémantických tried (napr. dieťa sa potrebuje naučiť, že jablko, hruška, pomaranč a pod. patria spoločne do skupiny ovocie).
Deti horšie chápu abstraktné myšlienky a obrazné pomenovania. Pri meraní deťom ľahko ukážete význam čísel, lebo pomocou metra sa zmení abstraktný pojem čísla na konkrétny – väčšie čísla na pravítku zodpovedajú napríklad väčšej dĺžke.
Deti považujú metaforické a metonymické vyjadrenia dospelých za chybné, pretože ich chápu doslovne. Ale dokážu sa s pomocou dospelých a opakovaním naučiť reprodukovať básničky a osvojiť si hádanky, ktoré sú založené na obraznosti.
Deti v predškolskom i mladšom školskom veku doslovne chápu obrazné pomenovania (Tvoja sestra chodí spať so sliepkami? Moja sestra nechodí spať so sliepkami, tie ďobú. Pri tebe človek aj rozum stratí! – vraví nahnevaná matka. Pri mne ho nestratíš. Nájdem ho a zdvihnem.).. Obrazné pomenovania si vyžadujú vyšší stupeň myslenia (abstraktné myslenie) a schopnosť vnímať vzťahy a súvislosti medzi vecami a javmi. Osvojovanie si jazyka je dedičnou vlohou modifikovanou prostredím. Preto je dôležitá stimulácia dospelými.
V detskej reči možno dokonca sledovať jav, keď dochádza k spájaniu, dávaniu do vzťahov pomenovania, označujúce veci a javy, s ktorými majú skúsenosť, na základe podobnosti (napr. kôš sa kúpe, teda umýva). Možno to vnímať ako obdobu tvorby obrazných pomenovaní v jazyku.
Úloha:
Nájdite hádanky, ktoré sa používajú, resp. by ich bolo možné využiť v materskej škole a všimnite si nepriamosť pomenovania, na ktorom sú hádanky založené.
Pre malé deti je ťažké sledovať stopu udalostí, ako nasledujú za sebou. Tieto ťažkosti spôsobuje hippokampus – prúžok mozgového tkaniva, ktorý sa podieľa na vytváraní pamäti, vyvíja sa ako jeden z posledných oblastí mozgu. Jeho dozrievanie podporujú príbehy, a preto je výborné vtiahnuť dieťa do deja príbehov. Malé deti žijú väčšinou prítomnosťou. Spomínať na to, čo sa stalo včera, je pre ne pomerne náročné (Dieťa sa dokáže naučiť reprodukovať slová dnes, zajtra, včera, minule, ale nevie ich použiť v správnom kontexte. Postupne ich intuitívne vníma ako niečo, čo súvisí s časom, napr. Dieťa pred troma dňami spadlo zo stoličky a povie: Dnes Emka spadla zo stoličky. Oveľa jednoduchšie je u dieťaťa vnímanie času na základe toho, čo prežíva, resp. akú činnosť vykonáva, napr. Keď sa Emka vyspí, pôjdeme k babke.)
Slová upevňujú pamäť. Cicavce okrem človeka si v hipoccampe (ktorý je umiestnený hlboko v mozgu) vytvárajú akúsi mapu okolia. Hippocampus ľudí sa podieľa na vytváraní pamäti, na zapamätávaní si poradia a času, v ktorom sa jednotlivé udalosti prihodili. Ak sa človek učí, ako veci spájať – keď hovorí o tom, čo bude robiť nabudúce – predcvičuje si všetky tieto funkcie.
Malé deti potrebujú, aby sa im vytvorila explicitná pamäť. Ak si dospelí chcú na niečo spomenúť, opakujú si jednotlivé udalosti a úseky deja a spájajú ich dohromady, aby si tak vyvolali v pamäti to, na čo si majú spomenúť. Zážitky si prevádzajú do slov, a tým sa pamäť stáva explicitnou. Malé deti si explicitnú pamäť automaticky nevytvárajú, preto potrebujú pomoc dospelých, ktorí im umožnia vybavovať si rôzne veci. Dvojročné i staršie dieťa má problém s významom slov – včera, dnes, zajtra i s pomenovaniami dňov v týždni.
V prípade pamäti je dôležité čítanie a prerozprávanie rozprávok a príbehov učiteľkou v MŠ, neskôr aj samotnými deťmi. Dĺžka rozprávok závisí od veku a zrelosti detí. Dvojročné dieťa ešte nevydrží počúvať celý dej, preto je dôležité voliť primerané spôsoby podľa záujmov detí, napr. dramatizácia – bábkoherectvo, skracovanie rozprávok, ich aktualizácia na základe skúseností detí alebo vyberanie krátkych veršovaných rozprávok s ilustráciami.
Literatúra:
ČUKOVSKIJ, K.: Od dvoch do piatich. Mladé letá: Bratislava, 1981.
HORŇÁKOVÁ, K. - KAPALKOVÁ, S. - MIKULAJOVÁ, M.: Kniha o detskej reči. Bratislava: Slniečko, 2005.
KEMPOVÁ, J., WALTERSOVÁ, C.: Hrajme sa s predškolákmi. Praha, Ottovo
nakladatelství: 2004, 160 s.
LIPTÁKOVÁ, Ľ.: Okazionalizmy v hovorenej slovenčine, Prešov: Náuka 2000, s. 146.
VUŽŇÁKOVÁ, K.: Rečová (jazyková) výchova v materskej škole a vývin detskej reči. In: Slovo o slove. 14. Zborník KKLV PF PU, Prešov 2008, Rkp.
VYGOTSKIJ, L., S.: Psychologie myšlení a řeči. Portál: Praha, 2004.